EPICKÝ PRIESTOR A JEHO DVE PODOBY V MODERNEJ SLOVENSKEJ NOVELISTIKE

Peter Cabadaj
19. septembra 2012

ČELOVSKÁ, Emília. EPICKÝ PRIESTOR A JEHO DVE PODOBY V MODERNEJ SLOVENSKEJ NOVELISTIKE.

Slovenské vydavateľské centrum, Báčsky Petrovec, Ústav pre kultúru vojvodinských Slovákov, Nový Sad, 2011

Pri pohľade do našej literárnovednej oblasti zistíme, že v uplynulom období vzniklo viacero špecializovaných odborných publikácií a štúdií, reflektujúcich problematiku výskumu kategórie literárneho priestoru, jeho analýzu a interpretáciu vo vybraných textoch modernej slovenskej novelistiky. Zároveň platí, že jednotlivé impulzy z týchto kníh a štúdií sa už medzičasom integrovali do kontextu širšej literárnovednej praxe. Konkrétnym výsledkom naznačenej línie je skutočnosť, že plnohodnotnou súčasťou komplexnejšej recepcie umeleckého diela sa stala i čiastková analýza jeho sémantických konotácií a kompozičných funkcií.

Emília Čelovská sa vo svojej dizertačnej práci, ktorá vyšla knižne, zamerala na teoretickú reflexiu priestoru v epike a na jeho interpretáciu v dielach Dominika Tatarku (V úzkosti hľadania) a Mila Urbana (Výkriky bez ozveny, Za vyšným mlynom). V predhovore autorka uvádza, že svoju prácu „koncipovala ako príspevok do otvoreného dialógu v rámci aktuálnych literárnovedných výskumov epického priestoru a novelistickej tvorby skúmaných autorov v snahe o osvetlenie vybraných problémov a nastolenie nových otázok v tejto oblasti.“ (s. 5) Paralelne s uvedeným sledovala Čelovská tri základné zretele – teoretický výskum kategórie priestoru v epike, vymedzenie jednotlivých pojmov a vlastnej metódy; explikáciu teoretických téz analýzou a interpretáciou priestoru v novelistickej tvorbe

M. Urbana a D. Tatarku; doloženie funkčného aspektu zvolenej metódy interpretácie priestoru a snaha o prispenie ku komplexnejšiemu poznaniu skúmaných diel na pozadí doterajšej literárnovednej reflexie.

Autorke sa vďaka zvolenej metóde a najmä dôkladnému výskumu podarilo odkryť a detailne ozrejmiť niektoré nové sémantické a kompozičné aspekty skúmaných próz. Na tomto mieste treba spomenúť aspoň „takzvanú atmosféru noviel, ktorú u Tatarku možno charakterizovať ako atmosféru prázdnoty, a u Urbana ako sugestívnu psychologickú atmosféru. Z analýzy vyplynulo, že spôsob, akým sa utvára atmosféra noviel, možno v oboch prípadoch osvetliť v rovine zobrazeného priestoru, najčastejšie v kombinácii so špecifickými naratívnymi postupmi.“ (E. Čelovská, s. 143)

Ako už bolo v úvode naznačené, viaceré publikácie z ostatného obdobia, ktoré sa venujú analýze a interpretácii literárneho priestoru, potvrdzujú, že ide o aktuálnu i zaujímavú tému. Nie je teda nijakou náhodou, že teoretický fenomén v podobe zobrazeného priestoru v naratívnych textoch permanentne priťahuje pozornosť našich i zahraničných literárnych vedcov. Z tohto uhla pohľadu treba oceniť skutočnosť, že E. Čelovská sa okrem iného vo svojej práci zamerala aj na spracovanie uceleného prehľadu literárnovednej reflexie príslušnej tematiky. Popri ňom prezentovala genézu a súčasný stav bádania, vymedzila základné metodologické postupy a charakterizovala jednotlivé odborné pramene (M. M. Bachtin, J. M. Lotman, G. Bachelard, E. R. Curtius, D. Hodrová...). Samozrejme, absentovať nemôže ani analýza a interpretácia priestoru v slovenskej próze minulého storočia.

Emília Čelovská zaraďuje analyzované Urbanove a Tatarkove prózy medzi vrcholné diela našej novelistickej tvorby. Bezpochyby sa nemýli, a preto jej treba poďakovať za fundovanú teoretickú prácu, ktorá zásadným spôsobom prispela k ozrejmeniu umeleckých hodnôt týchto próz.

Komentáre

Post new comment

Obsah tohto políčka je súkromný a nebude dostupný verejnosti.
CAPTCHA
This question is for testing whether you are a human visitor and to prevent automated spam submissions.