Leopold Branislav Abafi

evanjelický kňaz, publicista, spisovateľ, kultúrny dejateľ
Leopold Branislav Abafi
Leopold Branislav Abafi
( 18. februára 1827 - 27. februára 1883 )

Príchodom rodiny Abaffyovcov (Abaffy de Nagyabalfalva et Felső-Lehota: rod Abaffy s predikátmi z Aboviec a Hornej Lehoty), pôvodom šľachtickej, do Aradáča začala sa bohatá epocha tunajšej cirkvi. Bohatá na duchovné, národné, materiálne upevnenie. Hlbokú brázdu na cirkevnom a spoločenskom poli v Aradáči vyorali otec a syn – Daniel a Leopold Abaffyovci.

Dolnozemský rodák s oravskými koreňmi, Leopold Abaffy sa narodil 18. februára 1827 na evanjelickej fare v Slovenskom Aradáči rodičom Karolíne, rodenej Rohonyiovej, farárskej dcére pôvodom z Hložian, a Danielovi Abaffymu, vtedajšiemu aradáčskemu kňazovi. Leopold mal dvoch bratov a sestru.

Do škôl chodil najprv v rodisku, kde navštevoval ľudovú evanjelickú školu a potom nižšie triedy gymnázia navštevoval na Sarvaši a v susednom župnom sídle Veľkom Bečkereku (dnešný Zreňanin). Ďalej sa filozofické vedy učil v Levoči, kde začal byť literárne činný; potom študoval právo na prešovskej Právnickej akadémii, a v Prešporku (dnešná Bratislava) bol žiakom Evanjelického lýcea, na ktorom primárnym predmetom bola teológia. V Prešove a Prešporku bol činný v študentských spolkoch a svoje básne, drámy a prózy uverejňoval v časopise Sokol, rukopisnom zábavníku Život a v almanachu (ročenke) Lipa.

Ako bratislavského študenta teológie, zastihli ho boje a nepokoje, ktoré vo vtedajšom Uhorsku trvali dva roky (1848 a 1849) a mierené boli proti maďarskému vojsku. Po boku Jozefa Miloslava Hurbana, spolužiaka z Bratislavy, neskôr jeho dobrého priateľa a spolupracovníka, tiež Michala Miloslava Hodžu a Ľudovíta Štúra, stál aj takmer 20-ročný účastník slovenského boja za slobodu L. Abaffy, ktorý vynikal ako mimoriadne dobrý organizátor revolučného hnutia. Bol aj účastníkom Slovanského zjazdu v Prahe. Ovplyvnený štúrovskou ideológiou, dostalo sa mu i stredné meno Branislav. Bol aj kapitánom počas pôsobenia v oddieloch slovenských dobrovoľníkov.

Neskôr, po skončení revolúcie, v rokoch 1849 – 1852, ako víťazný cisársky dôstojník, stal sa podžupanom Nitrianskej stolice. V tom úrade zotrval tri roky. Do stavu manželského vstúpil s Annou Kolényiovou (narodenou roku 1827), farárskou dcérou, dňa 2. júna 1852 na Myjave, ktorá mu počas celého spoločného života bola vernou a obetavou oporou.

S manželkou Annou mali spolu desať detí, z ktorých tri umreli už v detskom veku a syn Cyril náhle ako študent v Revúcej. Synovia Mikuláš a Ján Bohuslav boli kňazmi na Dolnej zemi. Dcéra Jarmila sa vydala na Slovensko za Michala Bodického, farára z Pondelka, neskôr profesora teológie, Mária (niekde uvádzaná aj ako Marína) bola manželkou Jozefa Kolényiho, evanjelického učiteľa v Slovenskom Aradáči, Milina sa vydala za učiteľa Brennera do Novej Pazovy, neskôr odišli dôchodcovské dni tráviť do rakúskeho Oberschützenu, v Burgenlande. Najmladší Branislav zostal pri rodičoch v rodisku ako hospodár. V súčasnosti ďalekými potomkami rozvetvenej rodiny Abaffyovej v Aradáči je rodina Viergová.

Už ako ženatý rozhodol sa v roku 1853 dokončiť teologické štúdiá, tak súkromne poskladal skúšky na Evanjelickom lýceu v Bratislave, zanechajúc úradnícke povolanie. Vysvätený bol za kňaza 1. septembra 1854 v Brezne Jánom Chalupkom. Úrad kaplána zastával pri svojom svokrovi Samuelovi Kolényimu v Beckove, ale nie dlho, lebo už v Nitre sami roduverní katolícki kňazi upozornili Abaffyho, že jeho povaha je kňazská, aby nechal svetskú postať, ale hlavne preto, že obdržal list zo dňa 21. novembra 1854 podpísaný aj predstaviteľmi cirkevného zboru, v ktorom ho povoláva nemocný otec k sebe do Aradáča, do rodiska za kaplána, s právom nastúpenia v úrade po otcovej smrti. Po otcovej smrti (26. augusta 1855) a po vyjasnení niektorých nedorozumení v zbore mladý a horlivý kňaz nastupuje na farárske miesto vo svojom rodisku, v ktorom tvorivo a požehnane pôsobil do svojej smrti.

Jeho účinkovaním sa v Slovenskom Aradáči upravila cirkevná a obecná administratíva, zintenzívnila hospodárska činnosť a upevnilo národné vedomie. Bol človekom pevnej chrbtice, širokého rozhľadu a žeravého slova; ako kňaz, rečník, radca otcovsky bol neraz i prísny a zmierčí sudca, nuž Aradáčania v tej dobe práve takého kňaza potrebovali, lebo hlavná zásluha tohto horlivého pastiera bola v nábožensko-mravnom a sociálnom prerode aradáčskeho obyvateľstva, ktorý správnym, trefným a dôkladným burcovaním pozdvihol povedomie pospolitého ľudu.

Hmotne upevnil cirkevný zbor: predviedol početné opravy cirkevných, vrátane školských, budov. Podporoval direktívu vrchností, zmierčí sa zaostrila povinná školská dochádzka všetkých školopovinných detí. Zadovážil v roku 1857 veľký zvon a vežové hodiny – oboje slúžia dodnes. Za jeho úradovania, v roku 1861, bol dokončený oltár, ktorý má dnešnú podobu.

Osobne on bol jednateľom pre Banát pri zakladaní Matice slovenskej. V Aradáči a v okolí Abaffy konal úspešné finančné zbierky na zakladajúcu sa Maticu slovenskú a na gymnáziá v Turčianskom Svätom Martine a v Revúcej.

Národovec Leopold Abaffy bol jedným z najaktívnejších dopisovateľov Pešťbudínskych vedomostí z Vojvodiny a vo vyše 10 bibliografických jednotiek publikoval články, chýry, nekrológy, rôzne oznamy a zoznamy, politické úvahy a iné. V rubrike Besednica bol uverejnený v troch pokračovaniach aj najrozsiahlejší príspevok z Vojvodiny, týkajúci sa zdravotníctva, polemický článok Leopolda Abaffyho o vodoliečbe. Svoje príspevky zasielal do Hurbanových Cirkevných listov, v ktorých najčastejšie publikoval, tiež do Národných novín a ešte 13 ďalších, teda spolu 16 časopisov, resp. novín a almanachov, z ktorých až 6 boli evanjelické cirkevné periodiká. Založil a vydával cirkevný homileticko-kazateľský časopis Slovo života.

Veľmi mu záležalo na vzdelaní pospolitého ľudu; s týmto cieľom už v roku 1863 založil Čítací spolok, potom v roku 1866 založil Cirkevnú knižnicu, ktorá mala predplatené aj svetské noviny, časopisy a knihy, a ktorá sa ako kolektívna organizácia, jeho pričinením, začlenila aj do Matice slovenskej v Turčianskom Svätom Martine.

Mimoriadne sa usiloval o podávanie živej zvesti slova Božieho a v ňom vyznával a prízvukoval slová Listu Efezským (2, 8a): [...] milosťou ste spasení [...]. Vynikal nielen teologickým vzdelaním, ale i politickým a pedagogickým – vyše 20 rokov bol aj dekanom cirkevných zborov Torontálskej stolice, vyznal sa i v lekárskej, právnickej, literárnej vede; v roku 1866 bol hlavný župan Banátu, t. j. Torontálskej stolice. Ako seniorálny radca, L. B. Abaffy organizoval v rámci seniorálneho bratstva schôdzky banátskych kňazov, na evanjelickej fare v Aradáči, odkiaľ išli direktívy, ako spravovať cirkev a školu. Udržiaval spojenie so slovenskou inteligenciou na Slovensku a v okolí, ako aj s roduvernými a významnými cirkevnými a národnými dejateľmi. Zaujímal sa o mnohé celosvetové a vôbec spoločenské diania, ktoré aj podporoval.

Leopold B. Abaffy sa ustavične zdokonaľoval: veľa čítal, prekladal do maďarčiny, z nemčiny a angličtiny do slovenčiny. Najznámejší preklad, ktorý urobil, je Výklad malého Katechismu Dr. Martina Luthera dle Wendela pro slovenské evanj. školy, ktorý vyšiel v Pešti roku 1870. Literárne diela a články publikoval aj pod pseudonymami: anonym, R., Rovinov, Br. Rovinov, Branko Rovinov. V posledných rokoch života (1875 – 1883) sa venoval výlučne cirkevnej tvorbe.

Najznámejšieho Abaffyho prozaické diela sú Na rákosí – poviedka o dolnozemských Slovákoch (1863), Tri hroby – novela so zbojníckou tematikou (1864); najznámejšia dráma Bozkovci – dramatizácia diela Jána Kalinčiaka; v roku 1848 napísal jedinú básnickú zbierku – Pomnenka na slavjanskou besedu 1848. Z náboženskej tvorby hodné spomenutia je dielo Ježiš a Zacheus, alebo opravdove obrácenie sa z roku 1874.

L. B. Abaffy bol aj pedantným kronikárom poveternostných podmienok okolia, v ktorom žil, venoval sa aj poľnohospodárskej problematike. O tom často písal, potom aj publikoval v najvýznamnejšom časopise 19. storočia pre hospodársky život, remeslo a domáci život na Slovensku Obzor. Vediac, že aradáčske podnebie podlieha suchu a iným poveternostným katastrofám, Abaffy založil v roku 1864 Cirkevnú pomocnicu, určitý si typ úverového spolku, ktorá slúžila na poskytovanie výhodných pôžičiek obilia chudobným cirkevníkom a tak sa pomáhalo odstrániť biedu. Zanikla v roku 1884, rok po jeho smrti.

Ako farár, svojou špecifickou náturou, viedol život príkladný a taký žiadal i od svojich spoluobčanov, ktorí s ním rástli a duchovneli i cnostiami opeknievali. Prvý prozaik Slovákov vo Vojvodine, Félix Kutlík z Kulpína, keď v roku 1872 navštívil v Aradáči faru Abaffyho, do svojho denníka si o ňom poznačil, že je to horlivý Slovák, vzdelaný muž a príjemný spoločník. Práve taký Abaffy sa venoval koncentrovaniu do Aradáča veľa novín, dobových svetových vedomostí – kresťanských i európskych, ktoré šíril na každom kroku tak, aby boli príťažlivé pre každého; takým spôsobom začlenil Aradáč do hlavných prúdov slovenského národného hnutia.

Slobodomyseľný Abaffy pre svoju otvorenosť a priamosť veľmi často musel zniesť aj mnohé protivenstvá. Šovinistickým maďarónom bola neraz v oku jeho láska k slovenskému národu. Národnostný šovinizmus pokladal za bezbožný a pre kresťana za neprijateľný. Bol obvinený aj z panslavizmu, za napísanie a následné zverejnenie protimaďarizačnej Kázne na Nový rok v jeho Slove života (II. ročník, číslo 1) zameranej proti politike v cirkevnom živote, proti násilnej maďarizácii a potláčaniu všetkého slovenského, za ktorú bol kruto prenasledovaný, aj napriek tomu, že spornú kázeň nikdy nepredniesol na službách Božích. Túto akciu v roku 1882 proti jeho osobe viedol farár z Temešváru, banátsky senior, Béla Kramář – pomaďarčený Čech. Pozbavením redaktorstva, uvedený časopis zanikol a Abaffymu sa vrchnosť vyhrážala aj stratou úradu.

L. B. Abaffy bol ešte predtým „povedomý“ štátnej vrchnosti, čo bola len zaťažujúca okolnosť pre neho. Totižto roku 1875 publikoval v Cirkevných listoch článok Tým miernym, za ktorý vtedajší ich šéfredaktor J. M. Hurban bol odsúdený na tri mesiace väzenia. Za oboje bol konzistoriálne súdený macošským počínaním cirkevných vrchností a pokutovaný vysokými peňažnými sumami. Okrem peňažnej pokuty vo výške 200 zlatých, znášal absolútne všetky peňažné náklady súdnych procesov.

Počas svojho úradovania mal dvoch kaplánov: syna Jána Bohuslava Abaffyho a Miloslava Krčméryho z Badína, pri Banskej Bystrici, ktorí mu boli nápomocní, keď jeho fyzická sila chabla.

Podľa dobových zdrojov, k telesnému neduhu, dostalo sa mu i zapálenie mozgu a tak uštvaný, vyčerpaný, zoslabnutý z ustavičných hrozieb, prenasledovania a útlaku zo strany uhorských úradov, zomrel 27. februára 1883, práve v deň svojho krstu, keď sa dožil iba 56 rokov a 9 dní života. V cirkevnom zbore Slovenský Aradáč, ako zborový farár, účinkoval 28 rokov (1855 – 1883). Za hojnej účasti veriacich a troch farárov zo seniorátu bol pochovaný v rodinnej hrobke na slovenskom cintoríne v Aradáči, ktorá vyčnieva nad okolím – to z vlastnej žiadosti Leopoldovej, lebo sa celý život pozeral z kancľa na ľudí, tak aj odpočívať chcel na vyššom mieste, pozerajúc sa na nich. Podľa rodinného ústneho podania sa verí, že Abaffyho štátna vrchnosť prenasledovala a trýznila do zúfalstva a psychického rozruchu. Pre pokoj národný, štátny a cirkevný sa, vraj, ozajstná pravda o jeho úmrtí vždy tajila. Traduje sa, že Leopold Abaffy bol násilne, vraždou umlčaný.

Aradáčska cirkev si v súčasnosti hrdo a starostlivo zachováva spomienku na tohto kňaza, národovca a publicistu. V jubilejných rokoch sa uskutočňujú tematické večierky, príležitostné služby Božie, ktoré sú venované životu, dielu a prínosu tohto pracovníka na národa roli dedičnej. Také boli realizované v rokoch: 1983 (100. výročie úmrtia, keď bola v kostole osadená tabuľa, svedčiaca o jeho pôvode a diele), 1993 (110. výročie úmrtia), 2013 (130. výročie úmrtia).

Živá pamiatka na neúnavného Leopolda Branislava Abaffyho v povedomí Aradáčanov dodnes pretrváva. Toto meno zostáva hlboko zapísané do bohatých dejín nášho národa a dnešným generáciám slúži ako príklad pravoverného človeka, farára so skalopevným evanjelickým stanoviskom vo veciach viery – v službe cirkvi a svojho národa – až do poslednej chvíle života.

 

Zoznam použitej literatúry:

PEŤKOVSKÝ, Ondrej. 200 rokov Slovenského evanjelického a. v. cirkevného zboru v Aradáči 1786 – 1986. Aradáč: Slovenský evanjelický a. v. cirkevný zbor v Aradáči, 1986. 119 strán.

PEŤKOVSKÝ, Ondrej. Leopold Branislav Abaffy. In: Ročenka Slovenskej evanjelickej a. v. kresťanskej cirkvi v SFR Juhoslávii XXVI. – 1982 s prílohou kalendára na rok 1983. Nový Sad: Biskupský úrad Slovenskej a. v. cirkvi v SFRJ, 1982 [1957-], ročník XXVI. 128 strán.

PEŤKOVSKÝ, Ondrej. Leopold B. Abaffy ev. farár, náboženský spisovateľ a publicista (18. 2. 1827 – 27. 2. 1883). In: Evanjelici a evanjelická teológia na Slovensku. Vydanie prvé. Bratislava: Evanjelická bohoslovecká fakulta Univerzity Komenského v Bratislave, 1999, s. 171 – 178. ISBN 80-88827-13-2. 327 strán.

LOVÁS, Vladimír. Z našich zborov – Aradáč. In: Ročenka Slovenskej evanjelickej a. v. cirkvi v Srbsku LVII 2013 s prílohou kalendára na rok 2014. Nový Sad: Biskupský úrad Slovenskej evanjelickej a. v. cirkvi v Srbsku, 2013 [1957-], ročník LVII. ISSN 1820-7707. 271 strán.

HUČOKOVÁ–KLINKOVÁ, Mária. Zachráňme od zabudnutia (Aradáč 1786 – 2006). Báčsky Petrovec: Akciová spoločnosť tlačiareň Kultúra, 2005. ISBN 86-7103-277-9. 240 strán.

VJERG, Stevan. [Sine loco.] Istorija Slovačkog Aradca. Rukopis. [Sine anno.] 24 strán.

KMEŤ, Ján. Život a dielo Leopolda Abaffyho. In: Dolnozemské obrysy slovenskej sebaúcty. Bratislava: Spolok Slovákov z Juhoslávie, 1994. ISBN 80-7121-072-2. 198 strán.

KMEĆ, Jan. Jugoslovensko-slovačke slavističke veze. Novi Sad: Vojvođanska akademija nauka i umetnosti, 1987. Edícia Radovi, Knjiga 6. YU ISBN 86-81125-02-8. 551 strán.

JANČOVIC, Ján. Pretvorili dolnozemskú rovinu. Martin: Vydavateľstvo Matice slovenskej, s. r. o., 2012. ISBN 978-80-8115-069-2. 288 strán.

BOLDOCKÁ, Annamária. Začiatky kultúrnej a spolkárskej činnosti. In: Spolkografia 2006: Aradáč, Padina, Hložany. Nový Sad : Národnostná rada slovenskej národnostnej menšiny v Republiky Srbsko, 2006. ISBN 86-86263-00-3. 84 strán.

PETRÍK, Borislav a RYBÁR, Peter. Evanjelická encyklopédia Slovenska. Bratislava: BoPo pre Generálny biskupský úrad Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku, 2001. ISBN 80-968671-4-8. 448 strán.

STRUHÁRIK, Jozef, Dr. Prvý kolektívny prejav slov. národného povedomia v Banáte. In: Národný kalendár na obyčajný rok 1943. Petrovec: Kníhtlačiarne účastinárského spolku Petrovec,1942.

ČELOVSKÝ, Samuel. Pešťbudínske vedomosti ako prameň informácií o národnokultúrnom a národnopolitickom živote Slovákov vo Vojvodine. In: Z kultúrnych dejín Slovákov vo Vojvodine. Báčsky Petrovec: Miestny odbor Matice slovenskej v Srbsku, 2010. ISBN 978-86-913807-3-1. 512 strán.

VIERGOVÁ, Mária (rod. Octová). Aradáč. Styky medzi rodinami Abaffy – Vierg. Osobná komunikácia.

BODICKÝ, Michal. Rozpomienky a pamäti I. [online]. Zlatý fond denníka SME, 2010. Dostupné na: https://zlatyfond.sme.sk/dielo/1311/Bodicky_Rozpomienky-a-pamati-I/1

Chodenie s paničkami [DVD]. Réžia Ján ČÁNI. Nový Sad: Slovenská redakcia Rádio-televízie Vojvodina, júl 2011. Dostupné na: https://www.youtube.com/watch?v=a_N-JPePShw

Ivica Grujić Litavský