akademický maliar a grafik, vysokoškolský pedagóg
Ján Triaška
( 1977 )

Ján Triaška (1977, Nový Sad) maliarstvo študoval tri roky na Akadémii umení v Novom Sade v triede profesora Jovana Rakidžića. Štúdium maliarstva ukončil na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave v ateliéri Jána Bergera, kde absolvoval aj doktorandské štúdium. V súčasnosti vedie maliarsky ateliér STARTUP na Katedre maľby na Akadémií umení v Banskej Bystrici. Primárne pôsobí na poli expandovanej maľby s prítomným konceptuálnym zázemím. Žije v Bratislave.

Svoju tvorbu prezentoval na mnohých autorských výstavách, ale aj spoločných projektoch súčasného umenia.

„Autor prešiel od multimediálnych presahov maľby, ktoré Mira Putišová výstižne pomenúva ako Medzistav. „Medzistav je chápaný ako poloha tvorby, nachádzajúca sa medzi tradične chápanou podobou obrazu – produktu média maľby a jeho novými formami generovanými digitálnymi technológiami.“ Lucia Gregorová zasa na autorovej výstave Apartmán posúva túto situáciu do inej polohy, aj tým, že jej koncepcia sa pozerá „na obraz ako štruktúru, pole znakov, ktoré sa navzájom prekrývajú, spolupracujú.“

Z hľadiska maliarskej tradície sú maľby Jána Triašku aj deštruktívnymi. Nepokračujú v tradícii slovenskej moderny, ale nie sú ani eklektickými aby relativizovali tradíciu. Ich charakter je inovatívny, prináša svoj názor. Triaška je zaujímavým príkladom, ako neskĺznuť do slepej uličky maľby, ale práve z týchto konzervatívnych a hĺbavých podstát vyťažiť veľmi individuálnu skúsenosť.“

Postav dom, zasaď strom, maľba

 

 

Stručný záznam o umení Jána Triašku: Štúdia ruky

Ján Triaška je umelec, ktorý sa školil na umeleckých akadémiách v Novom Sade a v Bratislave a tento jednoduchý biografický údaj akoby osudovo vplýval na vytvorenie akéhosi dualizmu, ktorým je poznačený celkový jeho životný a umelecký osud. Dnes tento, teraz už zrelý umelec pôvodom z Báčskeho Petrovca, žije a pôsobí v Bratislave, ale pravidelne vystavuje aj na rodnej Dolnej zemi, ako vojvodinskí Slováci odjakživa nazývajú svoje vojvodinské rodisko. Aj preto Triaškova tvorba, hoci veľmi dynamická, má tak blízko k nášmu kultúrnemu prostrediu. Typický postmodernistický umelec voľne sa pohybuje cez rozličné konceptuálne, obsahové, realizačné a esteticko-etické situácie a diela. Jeho snaha byť aktuálnym svedkom a interpretom svojej doby, včasne umelecky reagovať na podnety sveta, v ktorom žije a tvorí, zaviedli ho k dualistickým multimediálnym programom a konceptom: naprosto, životné prejavy globálneho sveta ho donútili, aby vytvoril personalizované výpovede syntézou klasického obrazu a technológie, obrazu a slova, vytvoriť logické prepojenia vlastných a citovaných fragmentov…

Hoci prejavuje záujem predovšetkým o nastolenie pevnej plastickej štruktúry vlastného diela, Ján Triaška sa veľmi stará aj o obsah a musíme ho vnímať ako vedome angažovaného umelca. Bez ohľadu na podobu a charakter vlastných ikonografických riešení, vždy sa zaujíma o osud človeka, o jeho existenciu. „Hľadanie človeka, je jedinou udržateľnou filozofiou dneška“ hovoril, dnes už trochu zabudnutý, Oskar Davičo. Práve táto filozofia tvorí podstatu celkovej umeleckej angažovanosti Jána Triašku. Je jedným z umelcov, ktorí pochopili neuralgickosť a miazmus sveta rozzúreného kapitalizmu, ktorí si uvedomili, že sa v súčasnosti napĺňajú Orwellove tézy z románu 1984 a akceptovali plný zmysel názvu jedného z najvýznamnejších románov Aleksandra Tišmu Použitie človeka. Lebo všetko toto sa syntetizovalo v jeho cykloch Dribling, Dualizmy, Green Screen, Brandománia, Transkripcia, alebo v novšom cykle obrazov Postav strom, zasaď dom, prípadne krehkých scénach nakreslených kávou z Rodinného albumu... Novosadské publikum malo príležitosť vidieť a sledovať Triaškovu umeleckú kontinuitu vďaka skutočnosti, že umelec svoje diela pravidelne vystavoval na samostatných výstavách v tunajších galériách ešte od roku 2003, ktoré jednoznačne potvrdzovali názor slovenského výtvarného teoretika Ľuboša Lehockého, že Triaška veľmi „citlivo reaguje na priepustnosť hraníc medzi súkromným priestorom človeka a vonkajším svetom“.

Tentoraz Ján Triaška svoju výstavu Štúdia rúk realizuje na stenách Galérie výtvarného umenia – darovanej zbierky Rajka Mamuzića. V tomto prípade sú to interiérové muraly. Tieto monumentálne obrazy realizované in situ sú opäť koncipované dualisticky. Lebo umelec zdvojuje motív ruky – monochromatické čierno-bielo-sivé realistické znázornenie ruky (ako čiernobiela fotografia) konfrontuje s kresbou, ktorú umelec aproprioval (alebo citoval) z inventára známeho disneyovského komiksového linearizmu. Realisticky namaľované ruky sú v polohách, ktoré symbolizujú známe, takmer ako piktogram presné vzorce (modlitba, žobranie, päsť, nacistický pozdrav, ukazovanie smeru a pod.). V podstate sú to jednoducho namaľované scény, v ktorých sa prvotný dokumentaristický dojem mení na artefakt, na sugestívnu symbolickú poznámku o psychologickom stave, o pocite odcudzenosti dnešného človeka, o jeho ohrozenosti a krehkosti... Prostredníctvom týchto a takýchto štúdií rúk Triaška rozhodne a nekompromisne vykresľuje štvorprsté ruky (alebo rukavice) Myšiaka Mickeyho. Intenzívna čierna čiara (celkom prevzatá z ikonografie disneyovského komiksu) narúša estetiku citlivo namaľovaných rúk a nastoľuje triviálne a bezohľadné poznámky a komentáre. Na svojich maľovaných a kreslených muraloch Triaška zámerne trvá na explicitnej drzosti, ktorou sa v rovnakej miere konfrontuje s maniermi všeobecne akceptovaných vzorcov správania. Vďaka takejto plastickej organizácii týchto interiérových muralov, nápadných v belosti galerijného priestoru, a najmä pre dobre organizované a presné výtvarné myslenie umelca, tieto diela charakterizuje sugestívny a jasne definovaný etický postoj: lebo Ján Triaška jasne a hlasne, muralovou monumentálnou presvedčivosťou a mentálnym odhodlaním vyjadruje svoj nesúhlas s, dnes už obvyklým, zanedbávaním a ohrozovaním obyčajného človeka a jeho dôstojnosti. V spoločenskom ovzduší, v ktorom dominuje filozofia profitu podporovaná celou silou vyspelých globálnych médií – umenie sa stáva jediným zdrojom nádeje v zachovanie kultivovaných (medzi-)ľudských vzťahov. Umelci, akým je Triaška, nám takýmito dielami ponúkajú rôzne estetické systémy a etické modely. Lebo, ako to kedysi konštatoval Filiberto Menna „umenie má právo na vlastnú svojbytnosť, nie preto, aby sa vyčlenilo, ale preto,aby sa stalo modelom pre iné znalosti a praxe“... Táto výstava je jednou z tých, ktoré podporujú túto Mennovu myšlienku. Triaška nám predkladá svoj návrh, svoj nesúhlas, svoj protest, snažiac sa byť presvedčivým a užitočným. Koniec koncov, nie je práve to dôvodom, prečo si zvolil mural, monumentálny a gigantický obraz, billboardovskú vizualitu, taký druh obrazu, ktorý je blízky dnešnému človeku, ktorý nás môže (a má) presvedčiť o potrebe vzoprenia sa vopred určenému osudu, ktorý nám tak nemilosrdne kreujú namyslení a nenásytní kapitalistickí konštruktéri sveta, v ktorom žijeme.

Komentovaná prehliadka, maľba

 

 

Sava Stepanov