Silbaš - Kultúrne tradície Slovákov v Báčke

Monografia Silbaš na 430. stranách slovom a bohatým fotografickým materiálom podáva prehľad kultúrnych tradícií Slovákov žijúcich v tejto báčskej dedine. Kolektív autorov spracoval témy ako sú dejiny Silbaša, medzilokálne kontakty, silbašskí Slováci vo svete, etnografické črty, tradičné zamestnania, gastronómia, transformácie tradičnej architektúry, spolková činnosť, svadobné obyčaje a ľudové piesne. O výskum a popis týchto reálií sa zaslúžili odborníci: Prof. PhDr. Jaroslav Čukan, CSc. (editor), Mgr. Jana Ambrózová PhD, Ing. Marián Járek, Doc. PhDr. Ivana Kontriková Šusteková, PhD., PhDr. Michal Krupaš, PhD., Doc. PhDr. Ladislav Lenovský, PhD., PhDr. Boris Michalík, PhD., Mgr.Art. Milina Sklabinská a Ján Širka. Posudzovatelia boli Doc. PhDr. Michal Babiak, Mr. a Prof. PhDr Zuzana Beňušková, CSc. Účelom ich zapájania do projektu bolo na jednej strane zabezpečiť relevantný a kvalitný obsah monografie a na starne druhej prehĺbiť vzťahy a rozvinúť spoluprácu s odborníkmi zo Slovenska.

Moruše pred domom Paľa Sklabinského

 

Slovo vedúceho výskumného tímu Prof. PhDr. Jaroslava Čukana, CSc.  

Kultúrne tradície každého slovenského dolnozemského lokálneho spoločenstva majú množstvo všeobecne platných čŕt, charakteristických pre formovanie kultúry v podmienkach odlúčenia od vlastného národa. Dôkladnejšie štúdium však vždy odhalí aj prvky neopakovateľné. Všeobecne platné kultúrne javy v slovenských dolnozemských komunitách sú dôsledkom podobného - geografického prostredia, historického diania, ekonomickej aj spoločenskej situácie v Uhorsku a postupne aj v Československu, v Slovenskej republike a vo všetkých štátoch, situovaných južne od súčasnej hranice Slovenska, kde registrujeme slovenské osídlenie, od skončenia tureckej expanzie až po prítomnosť. Kultúrna jedinečnosť pramení z veľkého množstva faktorov, ktoré nie je možné vymenovať, lebo každá osada, každé mestečko aj mesto má predsa len inú členitosť chotára, polohu vzhľadom k vodným tokom, všade je iná pôda s rozdielnymi predpokladmi pre poľnohospodárstvo, v každej dedine, dokonca aj na každom sálaši ináč chutí voda, iné je ovzdušie. Každé slovenské spoločenstvo má iných susedov v bezprostrednej blízkosti alebo v rôznej vzdialenosti, nie sú k nim v rovnakom pomere z hľadiska početnosti, náboženstva ani etnickej príslušnosti. Dôležité sú možnosti cestného spojenia, používania železnice. Nemalý význam majú štátne hranice, ale aj administratívne členenie v rámci štátov, či cirkvi, ktoré môžu niekedy znamenať väčšiu prekážku k medzilokálnym kontaktom ako napríklad pohorie alebo rieka. Nemožno zabudnúť na vzdialenosť od mestských centier kvôli pravidelným alebo príležitostným ekonomickým aktivitám a rôznorodým kultúrnym a spoločenským možnostiam.

 

Deti zo Silbaša okolo roku 1930

 

Predpokladom kultúrnej neopakovateľnosti sú predovšetkým ľudia. Každý človek vyrástol a bol vychovaný v inom rodinnom, príbuzenskom a susedskom prostredí, má iné fyzické dispozície, neopakovateľné psychické danosti, ktoré sa prejavujú v rôznej miere kolektivizmu alebo individualizmu, nikto nemá rovnaké povahové vlastnosti, záujmy, schopnosti tvoriť, vidieť a dokázať použiť nové. Lokálne spoločenstvá tvoria ľudia, preto sa odlišujú svojimi kultúrnymi vzormi, pravidlami spolužitia, povahovými črtami, jazykom aj ďalšími spôsobmi vzájomnej komunikácie. Človek na Masarykovej ulici ako jednotlivec, rodina ako základná sociálna jednotka, silbašský Slovák ako príslušník slovenskej národnostnej menšiny v obkľúčení Srbov a príslušníkov iných etnických spoločenstiev, Silbaš ako lokálne sociokultúrne spoločenstvo, Báčka ako integrálna súčasť multietnickej Vojvodiny, Vojvodina ako teritoriálna, politická, ekonomická aj kultúrna oblasť Srbskej republiky aj dolnozemský Slovák v ktoromkoľvek štáte strednej a juhovýchodnej Európy – nikto nežije izolovane, pozná a dokáže rozlíšiť svoje aj cudzie, každý si uvedomuje svoju osobnú aj viacnásobnú kolektívnu príslušnosť. Každý je súčasťou pevného vzťahového kruhu, má v ňom nezastupiteľné postavenie, plní nenahraditeľnú funkciu. Dolnozemský Slovák sa má s kým porovnávať, má dosť príležitostí uvedomiť si ku komu patrí aj čím sa od koho odlišuje. Obyvatelia slovenských enkláv v Báčke sa tiež navštevujú, poznajú a porovnávajú. O Silbašanoch si myslia, že až príliš podliehajú prirodzenej asimilácii a upúšťajú od materinského jazyka svojich predkov. Bohatstvo ich kultúrnych tradícií aj súčasné kultúrne dianie na neformálnej aj inštitucionálnej úrovni je však porovnateľné s inými. V každom spoločenstve sú z dôvodu jeho jedinečnosti iné predpoklady a podmienky k náboženským a kultúrnym aktivitám, čo v nemalej miere súvisí aj s rolou iniciatívnych osobností. Aj od toho sa odvíja striedanie období etnokultúrnej konjunktúry a stagnácie.

O príslušníkoch slovenskej minority v Silbaši možno konštatovať, že sami seba dobre poznajú, lebo dokážu charakterizovať kultúrne, hospodárske a iné odlišnosti, prednosti aj nedostatky obyvateľov susedných dedín a miest, ktoré vznikajú porovnávaním so sebou. Svoju lokálnu, etnickú aj náboženskú identitu stavajú na silnej kolektívnej pamäti, poznaní svojej kultúrnej histórie, čo je charakteristické pre väčšinu dolnozemských komunít a rozdielne so situáciou v podmienkach materského národa. Sú neobyčajne realistickí a skromní, o čom sa presviedčame práve pri ich hodnoteniach Pivničanov, Petrovčanov, Selenčanov, no aj obyvateľov iných okolitých dedín so slovenským, srbským, bosniackym, nemeckým obyvateľstvom. Jedných charakterizujú ako pracovitejších, ďalších ako kultúrnejších a vyspelejších, podnikavejších, lepších muzikantov, kvalitnejších remeselníkov, s krajšími domami a ulicami, s lepšou zemou. Takáto vlastnosť Silbašanov je prinajmenšom ojedinelá, lebo pri hodnotení iných a pri vzájomnom porovnávaní má spravidla každý tendenciu lepšie hodnotiť, respektíve uprednostňovať seba. V každom prípade sa však snažia pridávať sa k tým, ktorým na zachovávaní a tvorivom rozvíjaní slovenského kultúrneho dedičstva záleží. To je aj jeden z dôvodov prípravy tejto knižnej publikácie – vyrovnať sa iným, ktorí už knižku o sebe majú, lepšie spoznať život svojich predkov a čo najviac z tohto bohatstva dokázať preniesť z prítomnosti do budúcnosti. Jej cieľom je zachovať obraz o spôsobe života a duchovných hodnotách súčasných silbašských Slovákov, ktorí sú mostom od predkov k potomkom. Neorientujeme sa na rekonštrukciu histórie, hoci v rôznych súvislostiach do minulosti zabiehame. Komplexne nezaznamenávame všeobecne sa vyskytujúce praktiky v poľnohospodárstve, spracovaní textilných plodín, rodinnom živote. Vyžadovalo by si to rozsiahlejší autorský kolektív, dlhšie štúdium, a našou snahou je predovšetkým objavovanie a zaznamenávanie špecifického. V poľnohospodárstve aj v remeselníctve, staviteľstve, rodinnom aj spoločenskom živote, v spôsobe myslenia a hodnotových orientáciách, vo folklóre. Knižka rozšíri publikované materiály o Silbaši, doplní komplex poznatkov o kultúre Slovákov v Báčke, vo Vojvodine aj na Dolnej zemi, poskytne príležitosť porovnávať. Pomôže Silbašanom aj všetkým ostatným, ktorým sa dostane do rúk, hľadať spoločné a rozdielne, nachádzať vysvetlenia, odpovede na otázky, ešte lepšie spoznať iných aj seba.

 

 

Krátkodobé, opakované, kolektívne terénne výskumy k získavaniu podkladov k prítomnej knižke o spôsobe života silbašských Slovákov začali autori realizovať v jarných mesiacoch 2012 a skončili ich na jar 2013. Predchádzalo im štúdium publikovaných prameňov o Silbaši a o Slovákoch v bývalej Juhoslávii v monografiách aj časopisoch. Ich súčasťou bolo zoznamovanie sa s materiálmi, archivovanými na farskom úrade Slovenského evanjelického a.v. cirkevného zboru v Silbaši a s ročenkami evanjelickej cirkvi. Autori využívali aj poznatky z predchádzajúcich výskumov v susednej Pivnici, ale aj v Erdevíku a v Boľovciach, ktoré súviseli so sledovaným sociokultúrnym prostredím. Súčasťou záverečného pobytu v Silbaši vo februári 2013 bola verifikácia a korigovanie pripravených textov. Cieľom zhromažďovania fotodokumentácie z rodinných archívov bolo vizuálne doplnenie textov, ale tiež snaha zainteresovať do prípravy publikácie čo najširší okruh silbašských Slovákov, aby ju aj z tohto hľadiska považovali za svoju.

Dovoľujeme si pripomenúť, že podobne ako v Boľovciach, Pivnici a iných skôr edične predstavených lokalitách, aj knižka o Silbaši obsahuje niektoré údaje viackrát – našim zámerom bolo podať obraz kultúrnych javov čo najplastickejšie, v rôznych súvislostiach.

Na príprave spolupracovali miestni rodáci Milina Sklabinská a Ján Širka, príspevok k dejinám silbašského evanjelického a.v. cirkevného zboru pripravil pán farár Vladimír Lovás st. a podklady k silbašskému baptistickému cirkevnému zboru poskytol Juraj Králik. Im aj Silbašanom zo všetkých vekových aj socioprofesijných skupín a vrstiev, ktorí ochotne pomohli cennými informáciami a fotografiami, autori monografie úprimne ďakujú. Sme si vedomí, že sme nenavštívili všetky slovenské silbašské domácnosti a nedokázali sme využiť informácie a ponúkané fotografické dokumenty v plnom rozsahu, no urobili sme všetko pre to, aby boli naše texty objektívne a nechýbali v nich žiadne podstatnejšie údaje. Vážime si spoluprácu s Ústavom kultúry vojvodinských Slovákov v Novom Sade.