PRVE DVE ANTOLOGIJE SLOVAČKE KNJIŽEVNOSTI U INOSTRANSTVU

O. Kníchal
17. jun 2010

Kultúrne ustanovizne na Slovensku postupne a plánovito splácajú svoje dlhoročné podlžnosti krajanom - v danom prípade literárnym tvorcom žijúcim mimo územia svojej vlasti.

Či už ako dávni usadlíci v oblasti Dolnej zeme, alebo ako exulanti, ktorých hlad, hnedá a červená diktatúra rozohnali po celom svete - od Kanady až po Austráliu. V edícii Literárneho informačného centra, Svetového združenia Slovákov v zahraničí a Matice slovenskej vyšli prvé dva zväzky ambiciózneho knižného projektu pod názvom Medzi dvoma domovmi, ktoré zahrnujú ukážky z básnickej a prozaickej tvorby. Pripravovaná tretia časť tohto seriálu má obsiahnuť eseje, spomienky a literárnu publicistiku, pričom vydavatelia pomýšľajú aj na prezentáciu mimoliterárnych umeleckých žánrov.

Dvakrát o dvoch domovoch

Dominujúca prítomnosť exilovej a dolnozemskej vetvy je príznačná už v prvom zväzku. Slovenskú poéziu tu zastupuje tridsať autorov z Ameriky, Západnej Európy a Izraelu. Osobnosti viac-menej známe, ako napríklad K. Strmeň, J. Okáľ, M. Šprinc, A. Žarnov, R. Dilong, L. Lahola, G. Zvonický, ale aj takmer neznáme či zabudnuté (M. Tatranská, J. Vágovič, M. Jusková, P. Schwarz, J. Vetva atď.). Srbsko, Rumunsko a Maďarsko predstavuje 31 autorov, z toho siedmi z Maďarska (P. Samuel, J. Dolnozemský, G. Papuček, A. Kormoš, M. Fazekašová, I. Fuhl a E. Fábiánová). Organickou súčasťou publikácie je aj slovenská poézia v Česku po roku 1993 (5 autorov). Predovšetkým vzhľadom na kvalitatívne kritériá antológia je v podstate výberom a teda nie je a ani nemôže byť komplexná.

Presahovalo by možnosti tejto recenzie púšťať sa do charakteristiky tvorby hoci aj tých významnejších básnikov, preto sa obmedzíme iba na niektoré výraznejšie tematické oblasti. Exilová poézia, ako súčasť celonárodnej kultúry, nadväzovala na národné, vlastenecké a sociálne tradície slovenskej literatúry, neuznávala žiadne ideologické šablóny a tabuizované témy a hodnoty, ktoré vytvorila, nezanikli ani počas totality. Vo svojom zápase o slobodu a ľudskosť zvýrazňovala národnú myšlienku a jej náboženský, resp. kresťanský rozmer. V tomto zmysle jej kľúčovými predstaviteľmi boli príslušníci katolíckej moderny: Rudolf Dilong, Karol Strmeň, Mikuláš Šprinc a Gorazd Zvonický.

Exiloví básnici citlivo reagovali na povojnový vývin vo svojej vlasti, ktorý pranierovali zväčša satirickou formou. Ich pôsobenie postupne nadobúda na rozmanitosti pokiaľ ide o žánrové formy, realizované so zámerom slúžiť konkrétnym potrebám. V šesťdesiatych rokoch sa intenzívnejšie začínajú uplatňovať refl exie univerzálnych tém. Literárne centrum, pôvodne v Argentíne (kde pôsobili aj R. Dilong a J. Cíger-Hronský), sa presúva do Západnej Európy a Kanady. Literárnu tvorbu výrazne poznačila invázia armád Varšavskej zmluvy do Československa v r. 1968, proti ktorej sa jednoznačne postavil celý literárny exil. Tento postoj sa odráža aj vo viacerých ukážkach uverejnených v antológii.

Strediskom kultúrneho života a vydavateľskej činnosti bol v tom čase Slovenský ústav sv. Cyrila a Metoda v Ríme, kde v rámci edície Lýra vychádzala náročná pôvodná a preložená literatúra, dokumentujúca duchovnú vyspelosť slovenskej exilovej pospolitosti. Osobitne významné postavenie má umelecký preklad, v ktorom sa angažovali o. i. K. Strmeň, A. Žarnov a G. Zvonický, a ktorý predstavuje dôležitú súčasť slovenskej literatúry a kultúry vôbec. Stojí za zmienku, že časti diel viacerých slovenských básnikov boli preložené do iných jazykov. V tejto súvislosti treba pripomenúť, že zbierky viacerých exilových tvorcov sú nielenže rovnocenné výtvorom poézie na Slovensku, ale napríklad v období komunistickým režimom nastoleného schematizmu ju esteticky a myšlienkovo nesporne prevýšili. Podobné príklady nám poskytuje aj tvorba slovenských básnikov vo vtedajšej Juhoslávii.

Týmto vlastne dospievame k teritóriu, ktoré je nám zaiste bližšie a známejšie, a to k poézii slovenských dolnozemských enkláv v Srbsku (Vojvodine), Rumunsku a Maďarsku. Vo svojej úvodnej štúdii analyzuje diela osemnástich básnikov z Vojvodiny, šiestich z Rumunska a siedmich z Maďarska Michal Harpáň. V tomto kaleidoskope takmer každý príslušník niektorej zo spomenutých skupín zosobňuje svojou výpoveďou vyhranený typ. Ako stálice na vojvodinskom nebi sa svojou výraznou poetikou javia popri Paľovi Bohušovi a Víťazoslavovi Hroncovi, zameraných najskôr na oblasti duchovného univerza, aj Viera Benková, svojrázne evokujúca archetypy rodného kraja, Zlatko Benka, otvárajúci priestory imaginácie a metafory, Juraj Mučaji, Ján Labáth, Michal Babinka, Miroslav Dudok, nekonvenčný Miroslav Demák, píšuci aj pre deti, a „supernova” Ladislav Čáni. Tvorba týchto a ďalších autorov má široký typologický i žánrový rozptyl a orientuje sa v súradniciach národnej i svetovej poézie. Vo viacerých prípadoch ide o autorov dvojdomých z hľadiska žánru i jazyka.

Tento aspekt sa postupne presadzuje aj v ostatných dolnozemských literárnych pospolitostiach. Zohľadňuje ho najmä tvorca „nadlackého fenoménu”, povedané slovami P. Andrušku, polyfónny a mnohostranný Ondrej Štefanko, ktorý si, podobne ako Puškin, postavil pomník takpovediac z vlastných veršov. Svetlo, zem a čokoľvek iné nám z oboch strán dokáže ozvláštniť jeho súbežník, alchymista slova Ivan Miroslav Ambruš. Máme tu aj ďalšie samorasty v osobnostiach Dagmar Márie Anocovej, ktorá sa vyprofi lovala tiež ako prozatérka a literárna historička, a nedávno zosnulého Adama Suchanského. Na dvadsiatich stranách dostali miesto už spomenutí autori z Maďarska, ktorí, s výnimkou odpatetizovaného I. Fuhla a E. Fábiánovej, viac-menej podliehajúc nástrahám v podmienkach národnostného bytia či nebytia, sa svojou tvorbou orientujú predovšetkým v tomto smere.

Osobitnou kapitolou je slovenská poézia v Česku po roku 1993 (t. j. po vzniku Slovenskej republiky). Snáď trochu bizarne pôsobí, že v tejto skupinke nachádzame napríklad Ľubomíra Feldeka, ktorý sa už dávno predtým etabloval ako jeden z najvýznamnejších básnikov na rodnom Slovensku, a podobne vnímame aj Natašu Tanskú, ktorá oddávna žije vo svojom pražskom bydlisku. Pre nezasvätených určité nóvum prináša meno Vladimír Skalský, ktorý, mimochodom, v tematickom predslove sám uznáva už spomenutú nejednoznačnosť pojmu slovenská literatúra v Česku.

Zväzok venovaný krátkej próze zahrnuje práce dvanástich dolnozemských, desiatich exilových (v úvode sa chybne uvádza sedemnásť) a šiestich autorov z Česka. Z Maďarska sú ukážkami predstavení Oldřich Kníchal a Ildika Fúziková.

Novodobá slovenská próza na Dolnej zemi sa rozvíja zhruba v období posledných šesťdesiat rokov, najprv vo Vojvodine, neskôr v Rumunsku a Maďarsku, spočiatku v stopách realistických tradícií a s dedinskou tematikou. Za prvý moderný slovenský román v tomto regióne M. Harpáň označuje dielo Jána Labátha Diaľky (1982). O ďalšiu modernizáciu sa čoskoro pričinili jeho rodáci Víťazoslav Hronec a Viera Benková, po nich Miroslav Demák, Zoroslav Spevák, Zlatko Benka a ďalší. V ostatnom čase - svojím príklonom k postmoderne - na seba upozornili Tomáš Čelovský a Miroslav Šipický.

Modernistická motivácia je zrejme dôvodom, že z nadlackých prozaikov sa v antológii ocitli práve Dagmar Anoca a Anna Rău-Lehotská, ktorá už svojimi prvými knižkami novátorsky prispela do žánrového spektra domácej tvorby, hoci ani plný menoslov na tejto palete nemožno označiť za obsiahly (P. Bujtár, Š. Dováľ, I. a R. Molnárovci, P. Rozkoš, A. Severíni). Próza Slovákov v Maďarsku (M. Hrivnák, Z. Bárkányi-Valkán, I. Fúziková, P. Kondač, z ktorých poslední dvaja sa dávno odmlčali) vcelku ostáva verná realistickej metóde stvárňovania námetov z vidieckeho či mestského života.

Slovenská próza v Česku je s ohľadom na mená tvorcov sčasti opakovaním predošlého zväzku (manželia Feldekovci), ku ktorým sa pripájajú mystifi kátor a paraliterát (sic) Gaco Novomesský (Dušan Malota), Naďa Vokušová, Jan Rakytka a Michaela Rossová.

Exilová próza sa zviditeľňuje iba odnedávna, pričom jej tvorcovia sa ešte dlho po druhej svetovej vojne nedokázali vymaniť zo strnulého rámca faktografi e, opierajúc sa o skúsenosti z nového domova alebo podávajúc nostalgické svedectvo o opustenej vlasti, v ktorej zavládol komunistický režim. Úmrtím J. Cígera-Hronského, ako konštatuje P. Cabadaj, exilová literatúra stratila svojho najvýznamnejšieho prozaika a príležitostné beletristické pokusy sa vyznačovali epigonstvom a nepresvedčivosťou výpovede. Výnimkou sú texty Leopolda Laholu, ktorý hľadá odpoveď na existenciálne otázky dotýkajúce sa spoločenského zla, princípov ľudskej dôstojnosti a spravodlivosti.

Obrat nastáva po auguste 1968, keď do exilu odchádzajú L. Mňačko, L. Grosman, A. Gundová-Jergová, J. Blažková, J. Milučký, D. Šimko, I. Brežná a ďalší, ktorí v novom prostredí atraktívne a so žánrovou pestrosťou refl ektovali témy z nedávnej minulosti. Zložité existenčné podmienky vysťahovalcov zobrazila A. Gundová-Jergová, autorka literatúry faktu (napríklad dokument o svetoznámom grafi kovi Kolomanovi Sokolovi) a kníh pre deti a mládež. Povstanie na Slovensku z roku 1944 je námetom románu Petra Klasa Satan proti Bohu, pričom obraz povstania sa tu zásadne odlišuje od súdobej ofi - ciálnej interpretácie. Ojedinelým zjavom v kontexte našej literatúry vôbec je tematicky a žánrovo rôznorodá a málo známa tvorba Romana Bednára. Iba v posledných rokoch vyšli výbery z tvorby významnej slovenskej spisovateľky usadenej v Kanade Jaroslavy Blažkovej a boli sprístupnené aj memoárové diela J. Okáľa, T. Uškerta, L. Grosmana a iných.

Súbor uverejnených ukážok je iba časťou tvorby početného autorského kolektívu v zahraničí. Zostavovatelia obidvoch výberov boli nútení vyhovieť patričným kritériám a rozhodnúť sa aj s vedomím, že niektoré riešenia sú výsledkom kompromisu, čo je zjavné pokiaľ ide o niektorých autorov z Maďarska. Popritom ojedinelé závery vzbudia pochybnosti, či údajná absencia postupov podľa kritéria moderny - postmoderny, je príznačná pre komplexnú podobu danej tvorby.

Aj z vyššie uvedených príkladov vyplýva, že trend modernity, prerastajúci do postmoderných postupov, citeľne ovplyvnil smerovanie a recepciu poézie a prózy i jej hodnotenie. Dodajme k tomu, že postmoderna, či už spontánna alebo cieľavedomá, sa stala akýmsi príkazom doby, literárnym kánonom, métou, ktorú hodno dosiahnuť. Je tiež pravda, že nie všetky prístupy k tejto otázke sa zhodujú. Skepticky vyznieva napríklad postoj literárneho historika G. Vasyho, t. č. predsedu Zväzu maďarských spisovateľov. Snáď je to zhodou okolností, že práve v Maďarsku nedávno prenikol na verejnosť prípad výstredne chápaného postmodernizmu, potom, čo inak uznávaného P. Esterházyho obvinili niektorí západní autori z plagizovania svojich textov, navyše prevzatých bez udania prameňa. Podobným výstrelkom je tvrdenie P. Závadu, ktorý v rozhovore pre nemenovaný časopis si „udelil” privilégium preberať do vlastných prác hoci aj úryvky z Balzaca. Ak je pravda, že pôvodnosť je prvotným kritériom hodnoty literárneho diela (F. X. Šalda), potom plagiátu zrejme nemožno túto hodnotu prisúdiť.

Napokon ostáva ešte uzavrieť bilanciu aktivity odohrávajúcej sa na literárnych kolbištiach slovenského sveta. Texty obsiahnuté v prvých dvoch a nasledujúcom treťom zväzku projektu literárnej trilógie sú odteraz k dispozícii laikom, odborníkom a študujúcim nielen v knižnej, ale aj v elektronickej podobe, na internetových portáloch vydavateľov spomenutých vyššie. Zároveň celý projekt, vrátane ďalších plánovaných segmentov tejto integrálnej súčasti slovenskej kultúry, nemá byť zavŕšením, ale pokračovaním systematického sprístupňovania dosiaľ neobjavených či neprebádaných hodnôt vytvorených v priebehu dlhých desaťročí na štyroch kontinentoch.