LAUDATIO na Kultúrnu a vedeckú spoločnosť Ivana Krasku z Nadlaku pri príležitosti odovzdania ceny Pro Cultura Slovaca

Michal Babiak
6. apríla 2019

 

Presne pred polstoročím, teda roku 1969, jeden z najvýznamnejších nemeckých estetikov 20. storočia Emil Staiger (1908 – 1987) uverejnil stať pod názvom Niekoľko poznámok o diskutabilnosti problému hodnôt. Tento Staigerov text je v kontexte estetického diskurzu podnetný najmä tým, že sa zamýšľa nad možnými kritériami, podľa ktorých by sme mohli pristúpiť k hodnoteniu literárneho, ale aj širšie umeleckého diela. No na strane druhej, táto Staigerova stať je inšpirujúca aj tým, že prináša zaujímavé podnety aj pre širší kultúrny kontext, do ktorého vstupuje axiologická problematika – teda problematika hodnôt a hodnotenia. A práve teraz aj my stojíme v sfére, kedy hodnotíme, kedy sa zamýšľame a určujeme, čo je hodnota – hodnota, ktorá si zasluhuje naše uznanie, našu úctu, naše ocenenie. Zamýšľame sa nad tým, čo je kritérium, podľa ktorého by sme mohli posudzovať, či niečo hodnotou je alebo nie je, či existuje vyššie alebo nižšie kritérium a tým aj vyššia alebo nižšia hodnota, v akom vzťahu sú jednotlivé kritériá atď. Problém hodnôt je jednou z najpodstatnejších vecí človeka – a to nielen preto, že Friedrich Nietzsche na jednom mieste napísal, že samotné označenie človek znamená: „ten, ktorý hodnotí“, nielen preto, že Goetheho satan pokušiteľ Mefisto sľubuje veľkému učencovi Faustovi víziu, s prísľubom Eritis sicut Deus scientes bonum et malum. (Budete ako Boh a poznáte, čo dobré je, čo zlé.) a to nielen preto, že aj biblický satan v podobe hada nahovára pramatke Eve, že keď spolu s Adamom okúsia zo stromu poznania „budete ako Boh; budete vedieť, čo je dobro a čo zlo.“ (1.M, 3,5)

Staré múdrosti nás teda poúčajú, že keď hodnotíme, vždy kedy hovoríme, čo je dobré a čo zlé, približujeme sa k svojim mýtickým koreňom, siahame po božskej podstate, chceme byť ako Boh, ktorý vie, čo je dobré a čo zlé, respektíve približujeme sa k svojmu ľudskému ja, k Nietzscheho projekcii človeka, „tomu, ktorý hodnotí“.

Ale na strane druhej, zrejme si musíme aj uvedomovať, že každé hodnotenie nesie v sebe aj štipku výstrahy: „Pozor, človeče, ako hodnotíš! Lebo umeniu hodnotenia ťa naučil pokušiteľ. To umenie hodnotenia sa vždy hýbe na ostrí noža! Lebo beda ti, človeče, ak ohodnotíš zlé ako dobré a dobré neodmeníš hodnotou dobrého!“

V každom hodnotení je kus pokušenia, činu, ktorý nás vystríha k dobru, hodnotiť dobre, spravodlivo. Vždy, keď hodnotíme, uvedomujeme si kúsok, štipku, atóm Boha v sebe, lebo sme boli prizvaní rozseknúť dilemu: čo je dobré a čo zlé.

Hodnotenie je sviatosť. Predkrmom potvrdzovania si zmluvy s Kristom je požitie tela a krvi, chleba a vína; predkrmom každého hodnotenia je zakusnutie do jablka z rajského stromu poznania. Napriek božiemu napomenutiu – napriek vedomiu, že to, čo robíme, vyšlo z pokušiteľa. Ale toto sústo poznania už od mýtických čias v sebe nosíme. Je to náš osud. Preto sme ľuďmi. Bohu podobní.

Ale vráťme sa k Staigerovmu textu. Ten okrem štyroch ďalších kritérií upozorňuje aj na kritérium schopnosti vytvárania nového spoločenstva v zmysle „objasňovania najvyšších a najnižších zón bytia, prízvukovania „reality“, podstatného a nepodstatného, významného a bezvýznamného, perspektívy, z ktorej si istý národ zvykol pozorovať veci – všetko toto by bolo potrebné vnímať ako výsledok činnosti tých málopočetných géniov, s dielami ktorých začína nové obdobie v dejinách – podobne ako je to so stanovením nejakej relígie, či istého zákona.“ V dejinách umenia takúto schopnosť prejavili diela Danteho, Petrarcu, Boccaccia, Shakespeara, Michelangela, Bacha... Títo géniovia svojím dielom tak zasiahli do svojej doby, že priam vytvorili nielen nový štýl, nové nazeranie na umenie a svet, ale – vytvorili nové spoločenstvo, obrazne povedané – založili novú cirkev. Stáročia, ktoré nasledovali po nich sa živili z ich kréda, stáročia, ktoré prišli po nich sali mlieko i krv z ich tela, živili sa ich duchom, ich myšlienkami, nedali spať ani súčasníkom ani budúcim.

Takáto sa mi práve zdá byť Kultúrna a vedecká spoločnosť Ivana Krasku z Nadlaku, ktorej dnes odovzdávame ocenenie Pro Cultura Slovaca. Je to fenomén, ktorý formuje nás a ovplyvňuje podobu nášho budúcna. Kultúrna a vedecká spoločnosť Ivana Krasku je jav, ktorý, ako hovorí Staiger, určuje smer nášho uvažovania: usmerňuje naše úvahy o tom, čo je naša realita, rozlišuje podstatné od nepodstatného, významné od bezvýznamného; je hybnou silou v našich úvahách o – znova povedané so Staigerom – perspektíve, z ktorej si náš slovenský dolnozemský národ zvykol pozorovať veci.

To, že sa na isté veci pozeráme tak alebo onak, nezávisí iba od našich úvah a našej osobnej múdrosti: múdrosť vzniká v dialógu, k poznaniu sa dostávame cez rozhovor, často cez zvadu, cez diskusiu, cez malú poznámku na okraj – ale vždy v interakcii s tým druhým. Alebo, ako by to povedal veľký nemecký básnik Hölderlin: „Odkedy sme sa stali rozhovorom...“ – dejiny človeka začínajú rozhovorom, v dialógu o tom, čo je dobré a čo zlé – a Kultúrna a vedecká spoločnosť Ivana Krasku je tým miestom, kde sa tieto siločiary našich rozhovorov stretávajú, pretínajú a objavujú. Kultúrna a vedecká spoločnosť Ivana Krasku je naším chrámom jeruzalemským i naším chrámom olympijským: v Nadlaku v Kultúrnej a vedeckej spoločnosti Ivana Krasku sa stretávame, aby sme potvrdili svoju národnú príslušnosť, aby sme potvrdili svoju vieru v najväčšie nebo na svete – to dolnozemské nebo, aby sme sa tak ako starí Gréci poradili, prehovorili o svojich skúsenostiach, podali návrhy, občas aj zasúťažili a vykročili pravou nohou do nového dňa.

Za 25 rokov svojej inštitucionálne potvrdenej činnosti Kultúrna a vedecká spoločnosť Ivana Krasku vytvorila slovenský dolnozemský chrám, v ktorom dnes nachádzame stovky vydaných kníh,časopisov, publikácií atď. – no hlavne nachádzame oheň, svetlo a ducha – ktoré presahujú rámec jednej slovenskej enklávy.

V tomto slovenskom dolnozemskom olympijskom chráme ale, podľa mňa, tie knihy, publikácie atď. sú „iba“ plody. No čo je pred plodmi? Kto tieto plody splodil? Lebo, ako nás učí stará múdrosť (Melissos): Ex nihilo nihil fit. – Z ničoho nič nevzniká.

Tieto plody sú výsledkom dlhoročnej činnosti obetavých ľudí, ktorí pridávajú ruky k spoločnému dielu: od Ondreja Štefanka, Ivana Miroslava Ambruša a Dagmar Márie Anoca až po dnešné neuveriteľné a rozumom priam nepochopiteľné workoholické vyčíňanie Pavla Hlásnika a jeho tímu: Biancy Unc, Anky Rău-Lehotskej, Ľudky a Dušana Šomrákovcov, Janka Šušláka, Mirka a Božky Schäferovcov, Kristíny Jucanovej atď.

To niečo, z čoho niečo vzniklo a čo my dnes oceňujeme a prehlasujeme, že je hodnota, je neuveriteľná sila, ktorá vychádza z počínania týchto ľudí a ktorú oni koncentrovali do Kultúrnej a vedeckej spoločnosti Ivana Krasku. Tomuto tímu a týmto ľuďom sa podarilo z Nadlaku urobiť miesto, kde sa stretáva Dolná zem so sebou a Dolná zem so svetom. V Nadlaku na pracovných stretnutiach, na konferenciách, sympóziách i seminároch sa dohaduje i rozhoduje čo sú dolnozemské slovenské priority, čo je hodnota a čo nie, čo je, povedané slovami a metaforou dnes už citovaného Nietzscheho, „čo je naše hore a čo dolu“.

V Kultúrnej a vedeckej spoločnosti Ivana Krasku sa zrodil návrh na Cenu Ondreja Štefanka, ktorá sa stala prestížnym ocenením všetkých, ktorí šíria duch slovenskej Dolnej zeme – ľudí z Dolnej, ale i Hornej zeme, ľudí zo sveta. A rovnako tak sa Kultúrna a vedecká spoločnosť Ivana Krasku spolupodieľala na kreovaní cien Samuela Tešedíka a Ceny Pro Cultura Slovaca, ktorú aj dnes po druhýkrát slávnostne udeľujeme.

Kultúrna a vedecká spoločnosť Ivana Krasku koordinuje spoločné slovenské dolnozemské projekty, lebo si je vedomá svojho postavenia fókusu, ohniska, či pupku sveta, sveta, ktorý poeticky voláme Dolnou zemou.

Vydavateľská činnosť, ktorá presahuje počet štyristo titulov, je dokladom toho, že v Kultúrnej a vedeckej spoločnosti Ivana Krasku vedia, že verba volant, scripta manent – reči sa hovoria, napísané zostáva. Slovo na papieri je dokladom nášho bytia i našej existencie v čase. Vydavateľské počiny Kultúrnej a vedeckej spoločnosti Ivana Krasku sú našou Gutenbergovou Bibliou – stálym bodom pri hľadaní a určovaní hraníc nášho sveta; sú naším atlasom s mapami, ktoré zaznamenávajú, kam sme sa na svojich plavbách dostali, čo sme objavili a čo pre nás zostala terra incognita; edičné dedičstvo Kultúrnej a vedeckej spoločnosti Ivana Krasku je našou babylonskou knižnicou, mikrokozmom a labyrintom, v ktorom blúdi, stráca sa a znova nachádza nepokojný túlavý duch dolnozemského Slováka, ktorý si furt popod nos šomre verše Juraja Mučajiho:

V obzore túžby, obzor bez hraníc

Ideme vlastné srdce si zachrániť

Ideme večne

Ideme večne

Cestami zeme

Na cesty mliečne.

„Všetko toto by bolo potrebné vnímať ako výsledok činnosti tých málopočetných géniov, s dielami ktorých začína nové obdobie v dejinách – podobne ako je to so stanovením nejakej relígie, či istého zákona“ – opakujem slová Emila Staigera a zamýšľam sa nad tým, či takéto poslanie, takýto osud, ktorý bol určený týmto výnimočným jedincom, ktorí vytvárajú nové spoločenstvá, je darom alebo kliatbou? Michelangelo a Bach živorili na hranici biedy, Dante zomrel vo vyhnanstve a o tesárovom synovi z Nazaretu nech ani nehovorím. No na strane druhej, všetci títo muži, ktorí, povedané ale našou metaforou – orali prvé brázdy – už počas svojho tuzemského počínania boli miestom stretávania sa ľudí, boli obcou, boli priestorom tvorby nového spoločenstva, boli centrom života Občanov Slnka – Civitas solis. Tak ako oni – tak aj Kultúrna a vedecká spoločnosť Ivana Krasku.

Neviem, ako skončí Kultúrna a vedecká spoločnosť Ivana Krasku, no vidím, že v čase prítomnom je dostredivou silou slovenských dolnozemských snažení. Nie utopickým miestom, ktoré hľadáme, ale severovýchodným kameňom katedrály, na ktorom spočívajú naše snaženia, naša práca i naša viera, naše hore a naše dolu.

A preto ju chválim.

Laudo Te, Kultúrna a vedecká spoločnosť Ivana Krasku, laudo Te.

 

V Slovenskom Komlóši 27. apríla 2019

Komentáre

Post new comment

Obsah tohto políčka je súkromný a nebude dostupný verejnosti.
CAPTCHA
This question is for testing whether you are a human visitor and to prevent automated spam submissions.